Najdôležitejšími zložkami listov Plantago lanceolata L. sú katalpol, aukubín a fenyletanoidy, napr. akteozid → verbaskozid, cistanozid, lavandulifoliozid, plantamajozid a izoakteozid. Tieto bioaktívne zlúčeniny majú rôzne farmakologické účinky: protizápalové, antioxidačné, antineoplastické a hepatoprotektívne. Iridoidné glykozidy spôsobujú, že skorocel je pre niektoré bylinožravce nepožívateľný, ale iných ich to neruší - napríklad motýľ Junonia coenia , ktorého larvy požierajú listy P. lanceolata a požierajú iridoidné glykozidy, aby boli pre predátorov nechutné. Vo všeobecnosti má skorocel kopijovitý vynikajúci a dobre známy bezpečnostný profil.
Vzhľadom na veľmi dobrú dostupnosť skorocelu (rastie na širokom spektre stanovíšť) má skorocel široké uplatnenie v ľudovom liečiteľstve. Listy skorocelu sa používajú vnútorne (ako sirup alebo čaj) alebo zvonka (čerstvé listy) na liečbu chorôb dýchacích ciest, kože, bodnutia hmyzom a infekcií. Semená skorocelu s cukrom tvoria účinné preháňadlo a sú účinné ako hemostatikum. pri použití zvonku sceľujú otvorené rany. V našej krajinke sa skorocel používa prevažne na liečbu dýchacích ochorení, na tlmenie symptómov po bodnutí hmyozom, pri popáleninách, pri miernych očných infektoch spolu s nechtíkom a harmančekom. Nálev alebo zápar sa zvykne používať spolu s medvedicou lekárskou pri bakteriálnych zápaloch močových ciest. Alkoholový macerát skorocelu sa používa spolu s klinčekmi pri bolestiach zubov, pri zápaloch zubných lôžok, pri rôznych prejavoch aftóznej stomatitídy.
Skorocel a bioaktívne látky v jeho listoch sú dnes zaujímavou cieľovou skupinou farmaceutov. Účinky skorocelu by totiž mohli byť podstatne väčšie, ak ny niektoré glykozidy boli stabilnejšie voči hydrolýze - chemickému procesu, pri ktorom sa za účasti vody štiepia glykozidové väzby.